*
Oficiálnu definíciu ceny práce nájdeme v § 130 ods. 5 Zákonníka práce:
"Celkovú cenu práce tvorí mzda vrátane náhrady mzdy a náhrady za pracovnú pohotovosť a osobitne v členení preddavok poistného na zdravotné poistenie, poistné na nemocenské poistenie, poistné na starobné poistenie, poistné na invalidné poistenie, poistné na poistenie v nezamestnanosti, poistné na garančné poistenie, poistné na úrazové poistenie, poistné do rezervného fondu solidarity a príspevok na starobné dôchodkové sporenie, ktoré platí zamestnávateľ."
Podľa tejto definície cenu práce tvorí mzda + náhrada mzdy + náhrada za pracovnú pohotovosť, k tomu odvody, ktoré platí zamestnávateľ z vymeriavacieho základu zamestnanca (34,7 %), mimo poistného na financovanie podpory v čase skrátenej práce (0,5 %).
Už to, že sa do ceny práce nemá započítať poistné na financovanie podpory (PFP) v čase skrátenej práce, vzbudzuje obavy, či je takéto definícia " v poriadku". Ak sa majú započítavať odvody zamestnávateľa, tak by sa malo započítavať aj "PFP", a teda celková suma odvodov, ktoré platí zamestnávateľ z vymeriavacieho základu zamestnanca (35,2 %).
Z pohľadu ekonóma, ktorého úlohou je vyčísliť náklady zamestnávateľa na mzdy a ďalšie náležitosti spojené so zamestnávaním a následne to premietnuť do cenotvorby produktov a služieb, ktoré zamestnanci svojou prácou tvoria, to určite nestačí.
Ak je "hrubá mzda" zamestnanca 1000 € mesačne, podľa definície ceny práce sú náklady zamestnávateľa 1352 € mesačne.
Ako je to však v skutočnosti, vychádzajúc z toho, čo všetko musí zamestnávateľ vyplatiť alebo poskytnúť zamestnancovi, bez ohľadu na zamestnancom vytvorenú hodnotu a reálne odpracovaný čas?
Inými slovami, aké má zamestnávateľ skutočné náklady na prácu zamestnanca, ak je dohodnutá mesačná hrubá mzda zamestnanca pracujúceho na pracovnú zmluvu napríklad vo výške 1000 €?
*
Na tieto otázky odpovieme v pokračovaní kapitoly.
*